Som nežný , som krutý , ale som život . Plačeš ? Aj v slzách je sila , tak chod a ži !

Vlčie príbehy - Neskrotná - Kapitola 4. Cudzí vlk

1. listopadu 2012 v 15:11 | Mirari |  Vlčie príbehy



Stála som tam a pozerala sa . Bolo to to ako v zlom sne .V mojej hlave sa výrili zmiešané pocity . Po takom dlhom čase som znovu hľadela do tých tmavých očí .V ich odraze som videla svojich milovaných .Mamu , otca a mojich súrodencov . Mrtvych .

Odrazu sa vo mne prebudila obrovská nenávisť a zlosť . Moje oči stmavli , moje nozdry sa rozšírili .V tom okamihu to bolo po prvé čo som pustila svoj hnev z uzdy .Urobila som to isté čo moja mama . Bolo to síce hlúpe , no ja som si nemohla pomôcť .Silno som sa odrazila od zeme a silno zarevala . Mala som jediný úmysel : čo najviac ho zraniť , no nie zabiť . V tedy som toho ešte nebola schopná . Nemala som na to silu .No chcela som aby trpel a prosil . Aby prežil obrovskú bolesť , ako ja ked mi zabil rodinu . Ale ked som naňho chystala skočiť vytiahol nejakú zvláštnu palicu s ktorej sa na konci objavovalo svetlo .Silno mi tu pichol do hrude . Ten vpich vôbec nebolel ,no to svetlo ktoré s toho vychádzalo ma zasiahlo tak silne , že som padla na zem a začala sa triasť . Tá elektrická palica ale vôbec nepohla z mojej hrude . Silno to mnou triaslo . Kňučala som a snažila sa dať to zo seba dole ale bolo to na mne prilepené akoby sekundovým lepidlo. Odrazu to ale prestalo . Pozrela som sa čo sa deje . Ten muž si niekam odskočil . Bránka bola otvorená avšak nemohla som sa poriadne pohnúť nie to ešte utekať . A tak veľmi som chcela , no nešlo to . Po chvíli sa vrátil .Doniesol zo sebou niekoľko kovových krámov . Boli to železné obojky ale niektoré boli príleš malé na to aby sa mi nastokli na hlavu .Prikročil ku mne . Tentoraz som sa už nebránila . Bola som až moc slabá . Tie náramky mi nastokol na hlavu a na nohy . Pevne ich utiahol takže som sa nemohla poriadne hýbať . O tie obojky priviazal reťaze . Potom o ne zatiehol . Za tie reťaze ma ťahal k ohrade . Tam ich priviazal o stlpy .

" No vidíš že to ide . Ak budeš poslušná už nebudem mať dôvod na to aby som ťa mlátil ."slizko sa na mňa pozrel .

Ticho som zakňučala .

Na večeru mi doniesol obhryzenú kosť .A špinavú vodu taku ktorá chutila ako sliz . život pri ňom bol ako peklo .

Každý deň ma naháňal cez zvláštne prekážky . časom ma prinútil skákať cez oheň . Bála som sa že ma to popáli. Ked som sa však vzpierala zbil ma tak že som skoro omdlela .Chcel aby som sa bála viac elektriky ako ohňa . Každý deň ma tam priviazal celú krvavú a trasúcu sa .Bola som slabá ako mucha . Už mi bolo vidieť aj rebrá , tak biedne ma krmil .

Takto to išlo také 3 mesiace . Bolo to mučenie . Nemohla som mať jasné myšlienky . Moja myseľ bola temná a depresívna . Každú noc som prosila môjho mrtveho pána a mojich rodičov aby si ma k sebe vzali .

No jedného dňa ten tyran išiel na návštevu k známym . Mňa nechal ležať v prachu a ešte pred odchodom ma zbil skoro do bezvedomia .

Len som tam tak ležala a premýšľala . Mala som dosť ťažký život . z myšlienok ma vytrhol melodický hlas.

" No ale čo tu máme ." počula som . Ten hlas bol ako med skrížený s vláčnym karamelom a štipkou korenia .

" Kdo si ?" ticho som sa spýtala .

" Astek ." odpovedal ten hlas .

" Kde si ?" zvedavo som sa už zdvihla zo zeme .

" Tu miláčik ." odvetil .

Postavila som sa a zdvihla hlavu . Na plote stál vlk . Naozajský vlk . V jeho očiach bola vzpurnosť a víchor . Vedela som že to bol vlk .

" Ach čo sa tak pozeráš srdiečko ?" spýtal a pritom na mňa žmurkol.

" No ja len že som dlho nevidela žiadneho vlka ." hamblivo som odvetila .

"No ak chceš môžeš sa na mňa pozrieť z blízka ." usmial sa .

Preskočil plot a spadol rovno predo mňa .Mal nádhernú tmavú srsť . čiernu ako noc a rovnako tak oči . Mal dobre vyvážene telo a veľký huňatý chvost .

V hrudi sa mi zvláštne rozbúchalo srdce .

" Tak čo kráska chceš tu sama ležať alebo sa so mnou chceš prejsť lesom ?" milo sa spýtal . Pri tom stále nespúšťal oči z mojich očí .

Bol to divný pocit .

" No to by bolo fajn ale som tu akosi zviazaná ." a ukázala som na raťaz ktorú som mala na krku .

" To nič nie je ." odvetil a silno tou reťazou šklbol .Celá mu ostala v papuli .

" Tak fešanda teraz už ideš ?"

" Ja neviem ." pregúlila som očami.

" Ako sa mám odtiaľto dostať ? " zmetene som sa spýtala .

" Na to je ľahká pomoc ." a vyskočil na závoru na bránke . Bránka sa otvorila . Víťazo slávne prešiel cez ňu .

" Tak čo miláčik ideš alebo nie ?"

Usmiala som sa a rozbehla sa za ním . Von zo svojho zajatia .

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 didaa didaa | E-mail | Web | 2. listopadu 2012 v 7:53 | Reagovat

utrpenie..strieda láskaaa dobrý naapad..super príbeh

2 Mirari Mirari | E-mail | Web | 2. listopadu 2012 v 10:34 | Reagovat

Moc dakujem

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama