Som nežný , som krutý , ale som život . Plačeš ? Aj v slzách je sila , tak chod a ži !

Vlčie príbehy - Neskrotná - Kapitola 3. Ako v nočnej more

22. září 2012 v 20:31 | Mirari |  Vlčie príbehy

Bolo to ťažké . Veľmi ťažké . Bez pána môj život nestál za nič .Sratila som svoju poslednú rodinu . Jediného kdo ma chápal a bol tu pre mňa . Teraz som bola zase sama . Teraz už na mne nikomu nezáležalo . Jeho dcéra ma nenávidela a nikoho iného z pánovej rodiny som nepoznala . Už to boli dva dni čo zomrel .Jeho dcéra bola až zvláštne znesiteľná . Pokojne ku mne prišla , dala mi vodu a jedlo a odišla . Obyčajne by na mňa nakričala o tom aký som nepodarok a príživník . Bolo vidieť , že ju rovnako ako mňa trápi smrť jej otca . Na tretí deň od jeho smrti ma jeho pánova dcéra Dora odviazala a viedla k autu . Spierala som sa tomu . Myslela som si , že ma vedú na bitúnok . Myslela som , že sa ma chcú zbaviť . No bolo to inak .Zobrali ma na cintorín . Vedela som čo to cintorín je , pretože počas pánovho zdravia ma , on sem bral . Chodili sme pravidelne na hrob jeho mrtvej partnerky . Bola to matka pánových detí a jeho životná láska .Vždy mi hovoril o tom ,že by sme sa jedna druhej veľmi páčili .Opisoval ju ako skvelú bytosť . Milú , láskavú a priateľskú . Bola mrtva síce dávno pred tým ako som začala bývať u pána , ale nebol deň keby za ňou nesmútil . V duchu som ho vždy upokojovala , a hovorila že je teraz šťastná . Dobre som totiž poznala základ duše .
Moja matka nám totiž hovorila o dušiach všetkých tvorov . Hovorila že každý živý tvor na svete : vlk , los alebo človek ( aj ked som vtedy nevedala čo to človek je ) má svoju dušu . Vravela že ked zomrieme telo sa stane súčasťou zeme ale duša oddíde do neba a bude dalej žiť vo hviezdach . Odťiaľ sa potom duša pozerá na svojich blízkych a chráni ich . Kebyže túto pravdu neviem asi by som sa časom musela zblázniť . Vždy som vdaka tomu vedela , že moja mrtva svorka je so mnou . Aj teraz som bola trochu silnejšia . Vedela som totiž , že pán na mňa dozerá a nedovolí aby sa mi niečo stalo . Ale k veci ...
Ked sme prišli k cintorínu Dora ma priviazala o studňu , ktorá bola ani nie 3 metre od hrobu . Dcéra išla k hrobu a objímala svojich príbezních . Všetci boli bud uplakaní alebo mali sklonenú hlavu .Bola tom veľmi pochmúrna nálada . Ani mi nedovolili sa ku krabici večného odpočinku priblížiť .Všetci ma iba ignorovali .Rakvu v ktorej bol môj pán pomaly a opatrne vniesli do obrovskej jamy . Dora stála vedľa východu a ľudia jej podávali ruky a dávali úprimnú sústrasť . Po pohrebe sa konal kar . Mňa samozrejme priviazali pred vchodom reštaurácie . Ležala som tam asi tri hodiny a nikdo sa ani len neobťažoval doniesť mi vodu . Smädom som priamo umierala . Nebolo to spravodlivé . Ja som robila pánovi celé tie roky spoločnosť , ja som bola stále s ním a ja jediná som mu bola vždy oddaná . Nie ako jeho rodina , ktorá sa nikdy neobťažovala navštíviť ho , nie ako jeho dcéra ktorá si pánov dom ešte pred jeho smrťou privlastnila . Mňa tu za tú vernosť priviazali . Mohla som iba ležať v špinavej zemi , zatial čo oni tam preberali boh vie čo . Po kare ma Dora odviazala a s rodinou pána so mnou mierila domov . Tam ma oko inak priviazala a strom a na terase sa rozprávali o dedictve .Notár im povedal čo každému podľa zákona prináleži :
- Najstaršej dcére Dore ako inak prináležal dom .
- Synovi Robinovi zase polia a veľké pozemky , ktoré pánovi patrili
- Najmladšia dcéra Mia zas dostala veľkú sumu peňazí a chatu na druhej strane lesa .
Potom prišli na rad na netere , synovcov , sesternice , bratrancov a tak dalej a tak dalej ...
No odrazu prišla na rad pre nich nepríjemná tema.JA.

Dora : "Ja si to zviera nechať nemôžem . Nemám rada veľké psy .Okrem toho ani nevieme či je zaočkovaná . Mohla by ublížiť mojej Fifinke ."povedala a dala pusu svojmu bielemu pudlíkovi ( po pravde vizeral ako oblak šlahačky )

Robert : "Ja si ju tiež nemôžem vziať .Mám predsa rodinu .Jana a ja máme dve deti a tretie je na ceste .Musím sa starať o rodinu a nie o nejakú pouličnú zmes." a ohrnul nado mnou nosom .

Všetci sa pozreli na najmladšiu Miu .

Mia :" Prehovorila svojím falošným francúzskym prízvukom " Akoby ste nič nevedeli . Ja predsa bývam v Paríži . Tam sa nemôžem prechádzať s tímto "divocho ". A Frederik je alergický na psiu srsť . A máme tri mačky . To snád nemyslíte vážne ."

Sklonili hlavy . Vôbec nevedeli čo si so mnou počať .

" Ja si ho vezmem ." začula som hrubý hlas .

Všetci sa k nemu obrátili hlavy . To sa ozval pánov vzdialený asi o 30 rokov mladší bratranec . ( môj pán mal 75 rokov ked zomrel )

Dora :" Naozaj ? Trúchneš si na toho orecha ? Je veľmi temperamentná a divoká."

" Ja to zviera zvládnem . Urobím z neho poslušného osla ."

Dora : " No ked ju chceš tak ber. "ľahkovážne odvetila .
Ten muž sa iba zachichotal . Behal mi s toho mráz po chrpte .Ten chlap ku mne pribehol a dal mi na hlavu náhubok . Ani mi nedovolili poobzerať sa na mieste môjho domova .
Po tej menšej zráške rodiny ma ten chlap odviedol k svojmu autu . Trhala som sa a vrčala . No bolo to marné .Nasilím ma dotiahol až ku kufru jeho auta. Otvoril ho a zavelili :
" Hej ty vlez do auta !" zrúkol na mňa . No ja som zostala na svojom mieste . Ak si ten čudák myslí , že budem skákať ako on píska je na omyle. No ten maliak ma chytil za kožu , zdvihol do vzduchu a šmaril do kufru . Dopadla som na labku a zakňučala . No on sa ani neobťažoval ma skontrolovať a zabuchol kufor . Začala som panikáriť . Búchala som hlavou o plech a škrábala o zámok labamy .No nešlo to . Jediné čo sa mi podarilo bolo to , že ma bolela hlava . Snažila som sa upokojiť a začala som z hlboka dýchať .Jediné čo som v tom kufri cítila bolo trocha kyslíka a pach cigarety . To fajčil ten chlapík , ktorého budem nazívať pán . V tom kufri som bola stále viac a viac nervoznejšia . Asi som trpela klaustrofobiov , alebo som mala pocit že sa moja cela zmänšuje . Myslela som na jediné : " Musím sa dostať von . JA CHCEM isť VON !!! zaštekala som a začala brechať .Nato môj " milí " majiteľ otvoril kufor . A ked som sa natešene postavila struhol mi takú ,že zem mi dala druhú . Ined nato zavrel kufor . To ako ma udrel... Bolelo to veľmi ... Dávno som necítila takú bolesť . Naposledy vtedy ked mi ľudia povraždili rodinu . V tej facke čo mi dal bolo toľko nenávisti . Ale ja som nevedela prečo . Nič som mu neurobila a dokonca som sa snažila byť priateľská . Z myšlienok ma vytrhol zvuk motora . Ten chlap sa asi rozhodol konečne sa pohnúť .
Cesta bola dosť divoká .Môj nový majiteľ bol pekne šialený . Búchalo ma to zo strany na stranu . Ked sme vystúpili ihned mi nasadil náhubok . Silno ma dotiahol k nemu do záhrady .No stihla som ešte trochu tu popozerať . Jeho dom mal hnedú farbu . Ale nebola to taká gaštanová hnedá ale hnedá ako krv nejakej mrtvoly . Okná na dome boli tiež tmavé . Tento muž zrejme nemal rád nič jasné . V záhrade to bolo príšerné .Bola tam suchá tráva a všade skoky a biče po zemi a kopa reťazí .Kým som sa spamätala , ten muž sa mi prihovoril .

" Hej ty pamätáš sa na mňa ? "

Nechápala som čo tým myslel a tak som sa mu pozrela do tváre. Zostala som stáť ako obarená . Ten muž... Tá tvár ..
To bol on !! Ten muž ktorý mi zabil súrodencov . Ten ktorý ma z nejakého dôvodu vitiahol s krabice a chcel ma namiesto utopenia dokopať na smrť .
Bol to on . Ten muž ten vrah . Bolo to ako z nočnej mory ....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

ktorý môj príbeh o vlkoch máte najradšej ?

Neskrotná 81.8% (9)
Veľmi smutný príbeh 18.2% (2)
Matka či beštia ? 0% (0)

Komentáře

1 Didaa Didaa | E-mail | Web | 24. září 2012 v 18:52 | Reagovat

Ahoj Mirari,príbeh ktorý by som mohla čítať do nekonečna a aj tak by ma neomrzel..je super ..bola by stoho fakt dobrá kniha.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama