Som nežný , som krutý , ale som život . Plačeš ? Aj v slzách je sila , tak chod a ži !

Vlčie príbehy - Neskrotná - Kapitola 2.Znovu strata milovaného

2. září 2012 v 13:58 | Mirari |  Vlčie príbehy

Bola som zmätená nevedela som čo robiť . V ľudskom dome bolo toľko zákonov . Môj pán bol totiž veľmi poriadku milovný . žil v pravidlách :
" Neváľaj sa celá blatová po zemi !!"
" Nehrab v kvetináči !!!"
" Neslintaj tak po parketách !!!"
A v záhrade boli ešte horšie zákony :
" Neštekaj tak !!!"
" Nevi !!! "
" Nehrab !!!"
" Nenič kvetiny !!"
Pán mi s týmito pravidlami síce liezol na nervy ale mala som ho rada. Bol dobrý pretože sa o mňa pekne staral a vychoval ma . Nikdy by ma neudrel alebo nekopol . Náučil ma veľa vecí .
Napr. - Ako čo najrýchlejšie bežať ( môj pán bol totiž skvelý bežec a vedel utekať rovnako rýchlo ako vlci ) , ako loviť zvieratá v lese ( môj pán bol totiž poľovník ) , a ako plávať . Vychovával ma ako psa a videl ma ako psa . A časom som sa ako pes aj cítila .U ľuskom domove som žila rok a pol. No s pánom sa začalo niečo diať . Už ma nevodil na prechádzky ani so mnou nechodil plávať na jazero . Celé dni iba ležal v posteli . V tedy som mu ležala pri nohách a lízala mu ruku . Veľmi som sa o neho bála .On bol moja jediná rodina . Zobral si ma k sebe ked ma nikdo nechcel . No aj ked ležal v posteli ukľudňoval ma :
" Neboj sa Astrit . Som iba trochu chorý . Určite sa vylečim . " no bolo vidieť že si tým sám nie je istý .
časom pán zoslabol tak , že sa nemohol postaviť . Preto prišla jeho dcéra a starala sa o neho . Veľmi ho milovala . Ale so mnou mala veľký kríž . Môjmu pánovi navrhovala aby ma dal do útulku . Vravela že pán je až moc starý a ja som na neho príliš hravá . Pravdepodobne na mňa žiarlila , pretože pán ju moc nenavštevoval kvôli mne . Musel sa o mňa starať a preto na ňu nemal čas . Po tom čo prišla nastala u nás krutovláda . Pánovi dávala lieky na tvrdý spánok a mňa k nemu nepúšťala . Priviazala ma na reťaz a krmila iba slepacími kosťami a odpadkami z koša . Ked bo pán v poriadku pravidelne mi česal srsť až sa mi tak blískala , no po dlhom zanedbávaní som ju mala zvlnenú a špinavú od hliny v ktorej som sa celú dobu válala . Takto to išlo mesiace až som dovršila vek dvoch rokov . Pán za mi za svojho zdravia na narodeniny dal chutnú kosť a vzal ma na dlhú prechádzku do lesa . No teraz nič . Týždeň po mojich narodeninách sa mi zhrdzavená reťaz uvoľnila a ja som sa cez pootvorené dvere dostala do domu . Nemohla som uveriť ako sa to tam zmenilo . Steny boli namiesto zelenej vyfarbené na kriklavo rúžovú . Aj ked môj pán rúžovú nenávidel . Na zemi bol namiesto sivého koberca síto žltý - fakt obrovský koberec . A na stenách boli fotky nejakého bieleho pudlíka s rúžovou mašličkou . Vrela vo mne obrovská zlosť . Tá odporná dcéra si pánov dom celkom privlastnila . No dlho som si to nevšímala , hľadala som svojho pána . Našla som ho v svojej starej izbe . Ked som ho zbadala otvorila som ústa . Môj pán bol v príšernom stave . na tváry mal kopu nových vrások a bol strašne chudý . Nežne som mu oblízala ruku . Otočil sa ku mne :
" Ahoj princeznička . Dlho som ťa nevidel . Som trochu slabí nemohol som ťa navštíviť .Prepáč musím si dať liek na spanie ." milo sa mi prihovoril .Zobral si tabletku a zaspal . Pritúlila som sa k nemu .Premýšlala som nad všetkým krásným čo sme spoločne zažili .Milovala som ho ako vlastného otca . No vtom tam nakráčala jeho dcéra .
" Psisko čo tu robíš ??!!!! Vypadni !!! " zavelila a struhla mi takú , že mi zem dala druhú . Potom ma chytila za uši , vyvliekla na záhradu a priviazala ma za povraz o strom . Na záver ma ešte kopla do nôh a odpochodovala preč . Teraz som toho mala naozaj dosť . V mojom srdci som pociťovala zlosť , strach , nenávisť a znehuťenosť . Vedela som čo robiť . To čo som nerobila od doby čo som žila s vlkmi . To čo nás vlky robí vlkmi a nie hlúpimy psami . Toho čoho som sa bála celú dobu čo som žila s ľudmi . Lebo som sa bála , že vo mne pán zbadá vlka . Ale teraz som sa nebála . Teraz som vedela , že ja som vlk a nie pes . Musela som začať viť . To bola jediná možnosť ako sa uvoľniť . Tak som začala vila som o svojom krutom živote a o tom , že som strati každého koho som milovala . Ked som skončila bolo mi dobre ako už roky nie . Uvoľnená som sa uložila na spánok . V noci ma ale zobudila pánova dcéra . Bola celá uplakaná a ani na mňa nekričala . Odviazala ma s toho stromu a za povraz ma vzala do domu . Prekvapilo ma , že ma vzala do pánovej izby. Pán tam ležal v ešte horšom stave ako predtým . Veľmi dychčal a potil sa. Vytrhla som sa jeho dcéra a priskočila k nemu . Skočila som na posteľ a začala mu olizovať tvár . Na počudovanie jeho dcére to bolo jedno . Iba usedavo plakala . Pán sa mi slabo prihovoril :
" Oh dievča moje . Chcel som ťa ešte naposledy vidieť ."( zachvela som sa )
" Neboj sa o mňa . Dora nechaj nás ." prikázal svojej dcére . Poslúchla ho .
" Veľmi svoju dcéru ľúbim Astrit , ale teba ľúbim najviac moja . Bola si skvelá spoločníčka .Navždy budeš moje sladké šteniatko a nezabudni , mám ťa na svete najradšej ." zašepkal .
" Nikdy na to ani na vás nezabudnem .Aj ja vás najviac milujem navždy ." zakňučala som . Potom môj pán potom začal veľmi kašlať . Jeho dcéra vošla do iby aj s nejakým mužom čo mal na sebe hábit a v ruke bibliu . Pánovi urobil na čele nejaký znak ( myslím že tomu rituálu ľudia hovoria " posledné pomazanie ") Ked farár skončil odyšiel . Pán si želal aby som pri ňom zostala až do konca . A o hodinu potom môj pán naposledy vydýchol . Môj milovaný pán zomrel . Po chvíli prišlo zvláštne auto a môjho pána doňho naložilo . Museli ma držať aby som tých mužou nenapadla . To bolo posledný krát čo som svojho pána videla . Celú noc som prekplakala . Hlavou sa mi výrili všetky myšlienky o mojom pánovi . Stratila som posledného človeka na ktorom mi kedy záležalo . A položila som si jednu otázku :
" čo so mnou teraz bude ?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dida Dida | E-mail | Web | 4. září 2012 v 20:04 | Reagovat

Mirari,to je ten najlepší príbeh aký som od teba čítala,je fakt dobrý tuším ešte lepší ako klub záhad smrtiaca hmla si perfektná v písaní príbehov-len tak dalej..

2 Mirari Mirari | 9. září 2012 v 19:02 | Reagovat

[1]: Moc dakujem

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama