Som nežný , som krutý , ale som život . Plačeš ? Aj v slzách je sila , tak chod a ži !

Vlčie príbehy - Neskrotná - Kapitola 1.Tragédia a predsa nádej

31. července 2012 v 21:23 | Mirari |  Vlčie príbehy

To som ja . Aby ste vedeli nie som vrahiňa , ja som vlk . Z ľudského pohladu by sa to zdalo jasné . Besný vlk napadol nevinného človeka , a zabil ho . No skôr ako si o mne urobíte predsudky prečítajte si môj príbeh možno pochopíte . Narodila som sa ako slobodný vlk , vo vlčej svorke . Moja rodina ma veľmi milovala .Moja matka sa volala Rudý blesk a môj otec nosil meno Nebojácny Vír . Okrem mňa mali moji rodičia ešte 4 šťeňatá . Boli to 3 samci : Thor , Tyr a Red , a jedna dcéra a moja najlepšia kamarátka a zároveň sestra Casandra . Ozaj ja som Astrit . S mojimi súrodencami som prežila skvelé časy . Hrali sme sa deň čo deň , naháňali vtáky a kúpali sa v blízkom jazere . Bývali sme vo Veľkom Gaštanovom lese . Všade bolo veľa potrovy . Naša svorka mala 16 členov . Moji rodičia boli alfy celej svorky . Ano bol to raj , teda pokiaľ neprišli ...
Jedného dňa nám lovci hlásili že pri stáde karibu zbadali zvláštne stvorenia , ktoré stáli na dvoch nohách a nemali srsť . Piati strášci našej svorky sa nato išli pozrieť a už sa nevrátili ...
Potom čo oddyšli asi po hodine sa zo čistiny ozvalo päť silných rán , bolo to akoby práve udierali blesky niekam na lúku . Všeci dospelí z našej svorky sa tam aj s mojim otcom išli pozrieť ale moja mama pri nás ostala . Celú dobu nás upokojovala ale bolo vidieť že sama je nervozná . Po chvíľočke čakania sa ozvali dalšie silné rany už som ani nevedela koľko ich bolo , bola som neskutočne vystrašná . Odrazu som počula kroky . Kde sa vzalo tu sa vzalo stálo pred nami to stvorenie .
" Rýchlo sem sú ešte tu !" zakričalo to stvorenie . Bolo o dosť väčšie ako vlk , stálo na dvoch nohách , nemalo srsť - teda iba na hlave a ešte k tomu malo to na sebe zvláštne handry . Zrazu ich tam bolo oveľa viac obkľúčili nás , a pritom držali v rukách zvláštne drevené predmety . Naša mama sa sa ihned postavila na našu obranu a vicerila zuby. Bolo vidieť že si vyhliadla toho najväčšieho samca s tých stvorení . Nebojácne sa odrazila od zeme a chcela naňho skočiť ale ten zver chytil do ruky tú zvláštnu drevenú vec a vypálil . Bolo to akoby tie hromové drvené predmety chrlili oheň a pritom vydávali zvuk ako mocné blesky. Mama po tejto rane iba nehybne spadla na zem a už sa nepohla . Ja a moji súrodenci sme pišťali a túlili sa k sebe . Ani jeden z nás nevedel čo robiť . Tie stvoria sa na tom smiali . Jeden z nich k nám priskočil a povedal . :
" čO urobíme s týmito ?"
" Daj ich do krabice a utop " prikázal mu - asi Alfa samec . Ten muž ho poslúchol všetkých nás strčil do krabice , a vybral sa k blízkemu jazeru . Všeci sme sa triasli a ja som plakala . Vždy som bola tá najzbabelejšia . Ked už te samec dorazil k jazeru , a chcel nás tam hodiť . No zničoho nič ma z krabice vitiahol .Brátila som sa tomu . Hovorila som si , že ak mám zomrieť tak zomriem so svojimi najbližšími . No ten muž ma aj tak vitiahol a zdvihol nad hlavu . Chcela som viceriť zuby ako to urobila mama , ale ten zver ma hodil o kameň a kopol ma . Bola to veľká bolesť, a na chvíľu sa mi zamdlelo pred očami . No ešte som mohla vidieť , to čo ten zver spravil . Zobral si dlhú reťaz , ktorú mal obtočenú okolo pásu . Zaháčkol tú krabicu z ktorej sa ozívali výkriky mojich súrodencov . Druhú časť reťaze priviazal o obrovský kameň . Oboje si dol do rúk a višiel na malí víbežok skaly . Otiaľ hodil mojich malích súrodencov hodil do rieky aj s tým kameňom . Nevedela som čo robiť , nemohla som ani dýchať nie to utekať . No po chvíli som sa spamätala a rozbehla som sa smerom do lesa . Bežala som dlhé hodiny , akoby som chcela utiecť pred tým čo sa pred chvílou stalo . Celú cestu som iba plakala . Povedala som si , že sa už nikdy neusmejem . Nenávidela som všetkých a všetko . Každý závan vetra , každého vtáka ktorý trilkoval vo vetre . Nič som nejedla ani nepila . Vody som sa bála od tej tragédie pri rieke . Po desiatich dňoch maratánu a pôstu som sa zrútila . Nemohla som sa ani pohnúť myslela som na jedine " teraz zomriem " . No nestalo sa tak ani neviem ako a zobudila som sa v ludskom dome . Bola som zmetená a nevedla som čo robiť . Po minúte prišiel nejaký človek . Nežne sa mi prihovoril :
" Neboj sa maličká ja som dobrý . Toto je tvoj nový domov ."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dida Dida | E-mail | Web | 23. srpna 2012 v 18:03 | Reagovat

Ahoj Mirari áno to som ja dida tento príbeh sa mi páči asi zo všetkých najviac..myslím ,že si talentovaná a prajem čo najiac úspechov a dobrých príbehov..Ps.nezabudni kuknúť raz za čas aj moj blog už tam mám článok aj o vlkolakoch..

2 BenyU BenyU | E-mail | 16. ledna 2017 v 22:23 | Reagovat

I found this page on 16th place in google's search results. You need some search engine optimization. Many webmasters think that seo is dead in 2017, but it's not true. There is sneaky method to reach google's top 5 that not many people know. Simply search for:  pandatsor's tools

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama